CSA – KPP

Poznáte termín "Komunitou podporované poľnohospodárstvo"? prečítajte si, prečo nás táto téma zaujíma...

Komunitou podporované poľnohospodárstvo

Roľníctvo s tvárou

Ak to myslime vážne s odpútaním sa od systému, kde jedna libra jedla cestuje 1300 míľ, často cez oceány, tak potom musíme podporiť miestnych producentov potravín. V globálnej ekonomike je poľnohospodárstvo zamerané na export, ale Komunitou podporované poľnohospodárstvo ponúka ekologickú a udržateľnú alternatívu.

V Japonsku sa takýto štýl hospodárenia nazýva „roľníctvo s tvárou“. Európania to volajú predplatné hospodárstvo. Spájanie farmárov s konzumentmi (LFC), je ďalší výraz používaný vo Veľkej Británii. Názov, ktorý prijali za svoje farmy v USA, je Komunitou podporované poľnohospodárstvo alebo CSA. Všetky tieto názvy ale popisujú jeden z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich trendov drobného poľnohospodárstva. CSA slúži ako dáždnik pre farmárov, ktorí sa snažia dosiahnuť nasledujúce ciele: vzájomne prospešnú spoluprácu s komunitou konzumentov, ekologické a udržateľné hospodárstvo a verejnú osvetu a informovanie o súčasných problémoch farmárov.

Aby sme dobre pochopili koncept CSA, musíme sa najskôr pozrieť na konvenčný spôsob výroby potravín, ktorý sa vyvíjal posledných 50 rokov v rozvinutých krajinách. Napríklad v USA priemerná potravina precestuje 1300 míľ predtým, ako sa stane súčasťou jedla. Ovocie a zelenina sú chladené, voskované, balené, farbené, ožiarované a rozvážané. Ani jeden z týchto procesov nedodáva na kvalite, len umožňuje prepravu a predlžuje život v regáli. Od produkcie cez spracovanie, distribúciu a prípravu sa použije 10 kalórii energie na vytvorenie 1 kalórie vo forme jedla!

Aj napriek mnohým možnostiam dopestovať široké spektrum potravín lokálne, lokálni producenti sa vytrácajú z miestnej ekonomiky. Produkcia jedla sa čím ďalej tým viac stáva záležitosťou vzdialených, jednoliatych, chemicky a strojovo zameraných spoločností, ktoré sa špecializujú na pestovanie len jedného druhu plodiny. Toto sa deje v mene ekonomickej efektivity, ale v skutočnosti, čím ďalej je treba plodiny prepravovať, tým viac odpadu sa vyprodukuje, či už vo forme benzínu, obalov, chladenia alebo kazenia sa.

Navyše, keďže od roku 1940 milióny farmárov zmizli z miestnych trhov, generácie spotrebiteľov úplne stratili spojenie so svojím zdrojom potravín. Typický konzument dneška vie len málo o tom, ako sa jeho jedlo pestuje. S mentalitou „očakávaj viac, zaplať menej“ si zvykli na kupovanie „lacných“ plodín z celého sveta, bez ohľadu na sezónu. Mnoho ľudí si myslí, že šalát, paradajky a jahody rastú stále, pretože sa na podiv objavujú v obchodoch počas celého roka. Ľudia nevidia farmu a ani tvár farmára za jedlom, ktoré ich drží pri živote.

Ako sa postupne vytvárajú mega agropodniky a hyper koncerny, CSA sa javí ako životaschopný model miestnej produkcie. Princíp je jednoduchý. Farmári a spotrebitelia sa spoja, aby vytvorili podmienky pre potraviny, ktoré sú dopestované bez pesticídov a za primeranú cenu. Na jeseň zaplatí spotrebiteľ farmárovi istú čiastku, aby sa pokryli farmárove výdavky na nadchádzajúcu sezónu. Za odmenu dostávajú akcionári stály prísun jedlých dividend počas vegetačného obdobia. Väčšina CSA pestuje veľké množstvo organicky pestovanej zeleniny, byliniek a kvetov. Iné ponúkajú ovocie, med alebo živočíšne produkty ako mlieko a vajíčka. Niektoré dokonca ponúkajú drevo. Jedlo sa rozdeľuje týždenne a niektoré CSA ponúkajú aj donášku do domu. Aj keď neexistuje nijaká norma, priemerná dávka uživí približne troch ľudí na týždeň.

Spotrebitelia, ktorí sa zapájajú do CSA, si nekupujú len potraviny od známeho pestovateľa. Zaplatením dopredu dávajú farmárovi bezúročnú pôžičku. Členovia majú tiež možnosť zapájať sa do práce na farme: žatva, pletie, oranie a distribúcia potravín atď. A keďže neexistuje žiadna záruka, že sa plodiny urodia, spoločne znášajú toto riziko. A súčasne je veľká pravdepodobnosť, že sa investície členom vrátia. O obchod je postarané a keďže potraviny neprechádzajú cez sprostredkovateľa, zvyčajne sú veľmi kvalitné CSA potraviny lacnejšie ako je trhová cena.

Jediným možným nedostatkom pre spotrebiteľa je, že nemá možnosť výberu tak ako v obchode, keďže dostáva to, čo je práve v sezóne. Na druhej strane je ale výživová hodnota čerstvo natrhaných a organicky dopestovnaých potravín.

Niektoré CSA sa spojili s inými, aby zaručili svojim zákazníkom dodávky aj počas zimy.

Zatiaľ čo sa CSA farmy líšia v organizačnej štruktúre, všetky zdieľajú spoločnú myšlienku a záväzok trvalej udržateľnosti. Cieľom CSA je eliminovať agrochemikálie a vstupy zvonku. Tri základné spôsoby su podnikané, aby sa toto dosiahlo: Intenzívne bio-pestovanie – ktoré sa zameriava na efektívne pestovanie na stoloch, kde je možné dosiahnuť vysokú úrodu na veľmi malej ploche. Bio-dynamické farmárstvo – ktoré sa snaží vytvoriť absolútne sebestačnú farmu zväčšením diverzity rastlín a zvierat na farme a minimalizovaním vstupov zvonku, akými sú komerčné hnojivá a benzín. Na bio-dynamickej farme poskytujú zvieratá potrebnú silu a hnojivo na obrábanie a hnojenie pôdy. A v neposlednom rade konvenčné organické farmárčenie, pri ktorom je prípustné používať hnojivá, stroje a palivo, ale nie herbicídy či pesticídy.

No ktorýkoľvek z týchto CSA prístupov je omnoho udržateľnejší ako konvenčné spôsoby, v ktorých sa spotrebuje trikrát toľko energie ako sa získa (ak nepočítame spracovanie, distribúciu a pripravovanie). Predovšetkým sú spôsoby CSA pestovania náročnejšie na ľudskú prácu, zatiaľ čo konvenčné pestovanie kladie dôraz na stroje. Na rozdiel od sústredenia sa na mokultúrne plantáže, ktoré sú citlivé na škodcov a burinu a znehodnocujú pôdu, CSA pestujú mnoho druhov plodín. Kladie sa dôraz na udržovanie zdravej pôdy hnojením, kompostovaním a inými prírodnými spôsobmi. Pravidelná obmena plodín zabraňuje plesniam a hmyzu, aby sa zahniezdili do pôdy. Erózii pôdy a znečisťovaniu podzemných vôd – najväčším problémom konvenčného hospodárstva sa zabraňuje tromi spôsobmi kultivácie.


Podľa jednej štúdie, cestujú potraviny z jednej CSA maximálne 200 míľ, čo je neuveriteľné v porovnaní s konvenčnými 1300 míľami. Tento lokálny obchod znižuje potreby balenia, lebo členovia dostávajú týždenné prídely v košoch alebo krabiciach, ktoré obiehajú a po zničení sa dajú recyklovať. V priemyselnej výrobe sa 25 % potravín nikdy nedostane do obchodu, lebo sa pokazia pri prevoze. Malé CSA farmy plánujú dopredu, koľko majú dodať na trh. Keďže sú plodiny odtrhnuté tesne predtým, ako idú k zákazníkovi, drasticky sa znižuje množstvo skazených potravín. Ovocie a zelenina, ktoré sa pokaza nikdy nemusia opustiť farmu, lebo sa použijú ako potrava pre zvieratá alebo skončia v komposte. Potraviny nie sú vyberané a triedené podľa vzhľadu, ako sa to deje v priemyselnej výrobe. A nakoniec, mnoho CSA podnecuje svojich zákazníkov, aby si sami prišli odtrhnúť svoj podiel a aby nosili biologický odpad z kuchyne na kompost.

Nutričná hodnota čerstvých, miestnych potravín je viac než dostatočný dôvod na zapojenie sa do CSA. Ale strach z narastajúceho množstva používaných chemikálii je ešte presvedčivejší.

Ak by existoval štandardný model CSA v USA, tak by pravdepodobne zásoboval 60–70 rodín a využíval priblizne 3 akre pôdy. Ročný rozpočet by sa pohyboval okolo 50 000– 75000 USD, s cenou za jeden podiel vo výške 400 USD za rok.

Priemerný zákazník sa dá definovať jednoduchšie. Drvivá väčšina majiteľov akcií sú bieli profesionáli žijúci v meste, ktorí hľadajú hlbšie spojenie so zdrojom potravín. Sú tiež ochotní podporovať farmárov, ktorí sú ochotní zásobovať ich rodiny stálym prísunom „čistých“ produktov. Tieto domácnosti si môžu dovoliť zaplatiť za svoje potraviny dopredu, to je privilégium, ktoré si ľudia žijúci z ruky do úst nemôžu dovoliť. Mnoho CSA sa snažilo vyriešiť túto otázku prijímaním pracovnej sily a vydávaním potravinových kupónov namiesto akcií, aby sa mohli zapojiť aj ľudia spoza ekonomického spektra. Je zaujímavé, že skoro vo všetkých prípadoch platia členovia CSA menej za potraviny, ako je ich cena v obchode.

Krátka, ale úžasná história CSA

CSA poznajú po celom svete. Korene moderných CSA by sme mohli objaviť v predmestiach Tokia v polovici 60-tych rokov, kde sa vytvorili združenia farmárov a spotrebiteľov – tzv. teiki – aby sa zabezpečil spoľahlivý zdroj bezpečných a cenovo prijateľných potravín. Na farme Ohira v mestskej štvrti Setagaya v Tokiu, sa jeden farmár vrátil k organickému pestovaniu v roku 1965, keď bolo jeho zdravie ohrozené chemikáliami, ktoré používal. Toto znamenalo návrat k pracovne náročnému spôsobu minulých generácií, čo nie je výhodné, ak musíte bojovať s konkurenciou na konvenčnom trhu. Potom ako niektorí z jeho susedov zistili skutočnú hodnotu jeho produktov, rozhodli sa vytvoriť systém, ktorý garantoval odbyt pre Ohira farmu, aby sa mohla sústrediť na organické pestovanie. Ohira farma, jedna z najúspešnejších CSA programov, existuje dodnes, spája 14 farmárov a slúži 400 rodinám. A približne v tom čase aj skupina 200 žien v domácnosti si založila teiki a nakupovala mlieko vo veľkom. Za posledných 30 rokov sa táto asociácia rozšírila a dnes zoskupuje 200 000 členov.

Priame obchodovanie sa udomácnilo v Európe v roku 1968, keď bol v západnom Nemecku založený prvý CSA Traugerom Grothom, ktorý sa neskôr podieľal na uvádzaní CSA v USA. Toto CSA bolo unikátne vďaka zdroju finančných prostriedkov. Zatiaľ čo banky a úverové inštitúcie v celom idustrializovanom svete prijímali politiku, ktorá privilegovala obrovské a enviromentálne škodlivé operácie, tento CSA bol založený bankou, ktorej cieľom bolo podporovať farmárov. Farma Traugera Grotha ustanovila spojitosť medzi bio-dynamickým spôsobom farmárčenia a CSA, ktoré sú dnes rozšírené v Európe a USA.

V roku 1978 bola založená farma pri Ženeve vo Švajčiarsku, kde 550 ľudí zaplatilo 500 USD za týždenné dodávky produktov. Úspech tejto farmy podporil vznik nových, vrátane jednej farmy v Zurichu, ktorá zásobovala 600 rodín mliekom a 400 rodín zeleninou. Američan Jan Vandertuin sa spolupodieľal na tomto projekte a preniesol tento model do USA. Vandertuin pomáhal založiť prvé CSA v USA v Južnom Egremonte v Massachusetss pod menom Apple Orchard Project v roku 1985. Zo severovýchodu sa tento nápad rýchlo šíril po celých USA a rôzne verzie CSA sa začali objavovať simultánne v 90-tych rokoch. V 1994 sa odhadovalo, že CSA zabezpečovali jedlo pre 80 000 ľudí.

Anglicko tiež zažilo rast CSA spoločne s pomalým, ale stálym rastom LETSystémov. Podľa Pôdnej asociácie Anglicka, sa do ich projektu Spájanie farmárov so spotrebiteľmi zapojilo 80 fariem. Na mnohé z týchto CSA členovia prispievajú manuálnou prácou viac ako peniazmi.

Dnes CSA slúži ako dáždnik, ktorý zastrešuje mnoho rôznorodých iniciatív. Napríklad na východe USA, mnohé CSA predstavujú ozajstné partnerstvo medzi farmármi a členmi, kde práca, úspech a strata sú zdieľané spoločne. Spotrebitelia berú na seba väčšinu rizika, keď zaplatia farmárovi dopredu. Vo východných štátoch CSA vznikali ako trhový koncept, kde preplatitelia sú len jedným z mnohých článkov, medzi ktorými sú aj trhy a predaj do veľkoobchodov.

Udržiavanie farmárov na pôde

Od roku 1981 viac ako 620 000 produktívnych rodinných fariem v USA (20 % všetkých) prestalo fungovať. CSA poskytuje možnosť rodinným farmám udržať si svoju dôležitú úlohu v miestnej ekonomike Najväčšou prekážkou pri zakladaní CSA, ktorá vytláča farmárov z pôdy a prispieva ku krátkodobým, neudržateľným poľnohospodárskym praktikám, je cena pôdy. Keďže ceny pôdy sú rovnaké či ide o poľnohospodársku pôdu, alebo stavebný pozemok, možnosť, že si niekto kúpi pôdu a založí CSA, je nemysliteľná. Väčšina CSA už vlastní pôdu a získali ju buď ako dar, alebo oficiálne zriadili neziskový pôdny fond tak, aby sa pôda mohla používať dlhodobo pre potreby komunity. Nanešťastie, ceny pozemkov zabraňujú tomu, aby sa CSA stali dominantným modelom produkcie potravín. Na druhej strane to ale zvýrazňuje potrebu progresívnej reštrukturalizácie daňovej politiky a programov zachovania poľnohospodárskej pôdy. Napriek tomu, že agrobiznis obhospodaruje pôdu v mene zisku a nie dlhodobej ekologickej udržateľnosti, vlastní 25 % všetkej poľnohospodárskej pôdy v USA.

Okrem nutričnej, ekonomickej a ekologickej role, zastáva CSA ešte jeden dôležitý post v komunite. CSA spája spotrebiteľov s krajinou, v ktorej je pestovaná ich potrava a s ľuďmi, ktorí ju pestujú a obhospodarujú. Niektorí rodičia tvrdia, že ich deti začali jesť omnoho viac zeleniny potom, čo navštívili farmu a zažili po prvýkrát vzrušujúce záhradníctvo.

Ako sme už spomínali, CSA členovia často spolupracujú pri povinnostiach na farmách, plnia úlohy od zberu plodín až po oranie. Väčšina fariem má pracovné dni pre ľudí, ktorí chcú robiť. Takmer všetky usporiadávajú oslavy žatvy, na ktorých sa môžu rodiny zúčastniť.

Takéto vedomosti nie sú užitočné len pre intelekt, ale aj pre ducha. Pre mnoho ľudí je snom mať farmu, ktorý sa ale v dnešnej spoločnosti nikdy neuskutoční. Vysoká cena pozemkov je jedna prekážka, nedostatok skúseností a zručností druhá. CSA bez ohľadu na to prečo sme sa tak odpojili od pôdy pomáhajú ľuďom pochopiť, čo obnáša pestovanie plodín a podieľať sa na posilnení miestnej ekonomiky.

V mnohých prípadoch prijalo CSA rolu sociálneho pracovníka, rovnako ako producenta potravín. V roku 1989 bola založená záhrada CSA v Great Barrington v Massachusetts, kde farmári pomaly vymreli. Jedným z mnohých zámerov tohto projektu bolo povzbudiť mentálne hendikepovaných ľudí žijúcich v blízkosti, aby sa stali spotrebiteľmi i pracovníkmi na farme. V podobnom zmysle bola založená farma Nattick Community v Bostone, ktorá ponúkala pracovné príležitosti pre 130, „mladých v ohrození“. Táto farma nie je podporovaná len CSA členmi, ale dostáva i značné prostriedky od Oddelenia rekreácie a sociálnych služieb, ktoré si uvedomuje hodnotu zamestnávania a vzdelávania detí na farme. Iné CSA, ako napríklad Homeless Garden project (projekt bezdomovcov) v Santa Cruz v Californii, zabezpečujú prácu a potravu pre mnohých bezdomovcov v meste.

Ako ďaleko môže CSA zájsť?

Dramatický vzostup CSA v minulosti odhaľuje, že je záujem zo strany farmárov i spotrebiteľov vytvárať sociálne putá v komunite. Určite existuje množstvo možností na založenie CSA. Pionier CSA Trauger Grohn vysvetľuje. „Zatiaľ čo mnohé rodinné farmy krachujú, omnoho viac ich vznikne jako zanikne“. Najlepším dôkazom tohto je, že mnoho CSA má zoznamy ľudí, ktorí sa chcú stať ich členmi.

Dosah týchto pokusov bude postupne hmatateľnejší v mnohých komunitách po celom svete, keď si spotrebitelia uvedomia hodnotu a dôležitosť vytvárať priame spojenie medzi farmárom, ktorý sa stará o ich jedlo a komunitou, ktorá ho konzumuje.

Autorom textu je:  Daniel Imhoff