Metóda Fukuoka – Bonfils

Praktické skúsenosti s používaním metódy Fukuoka-Bonfils.

Ivan Lobík, DPD

Metódu Fukuoka-Bonfils sa snažím prakticky uplatňovať od roka 2000. Vtedy sme si ako občianske združenie (OZ) prenajali 6 ha poľa od roľníckeho družstva. Na siatie ďateliny sme využili družstevnú bezorebnú sejačku. Nevýhodou bolo to, že prednosť mali družstevné jariny a výsev ďateliny sa uskutočnil až začiatkom mája. Nasledovalo niekoľkomesačné obdobie sucha a tak v čase výsevu obilia ho nebolo do čoho siať. Po dažďoch koncom leta a začiatkom jesene začala vysiata ďatelina schádzať a na miestach kde nevzišla sme ju dosievali ručne. Prvý rok pole z hľadiska konvenčného pohľadu vyzeralo ako pole porastené burinou (prevládal ruman poľný) medzi ktorou bola sem tam nejaká ďatelinka. Druhý rok sa začal tvoriť súvislý koberec ďateliny, v ktorom bola sem tam nejaká “burina”. Zároveň sa prejavil pokles počiatočného nadšenia 16 členov OZ keď sa siatia obilia okrem mňa zúčastnil len 1 člen OZ a pomáhali nám 2 členovia mojej rodiny, ktorých som prizval tušiac ako to dopadne. Štyria sme osiali za pol dňa asi polovicu poľa metódou, že sme išli vedľa seba a rukami trúsili obilie po poli. Zostávajúcu polovicu som osial sám metódou rozhadzovania obilia naľavo i napravo za dva poldne. Vysiali sme pritom asi 10x viac obilia ako doporučuje Bonfils, čo však na začiatku doporučujem, pretože jednak pôda ešte nemá plnú prirodzenú úrodnost, jednak koberec ďateliny spravidla nie je ešte dokonalý a tak podmienky na vyklíčenie obilia nie sú ideálne. Výsledku siatia sme sa nedočkali, pretože začiatkom októbra sme našli pole suché – všetko okolo bolo zelené len naše pole bolo suché. Nedalo sa to vysvetliť inak, len tak že to bolo postriekané desikantom (chemický prostriedok, ktorý bráni rastlinám dýchať). Nepriamo sa k tomu priznali predstavitelia družstva tým, že nás presviedčali, že ide o prirodzený proces spôsobený hrabošmi a keď to vyvrátil aj súdny znalec tak dažďom.

Ďalší pokus o zavedenie metódy sa konal na súkromnej farme asi 100 km od Bratislavy. Veľkosť pokusného políčka bola niekoľko árov a tak nebol problém to osiať ručne. Pri náhodnej návšteve na jeseň sa na pokusnom políčku pásli kone. Na jar mi vlastník farmy oznámil, že na pokusnom políčku nevyrástlo žiadne obilie, ale na poli kde pestuje obilie konvenčným spôsobom bude pekná úroda. Potom sme sa dohodli na ukončení spolupráce, pretože sme mali rôzne názory na ďalší postup. Pri ďalšej náhodnej návšteve sa na mieste pokusného políčka budovalo jazierko.

Ďalší pokus som uskutočnil na niekoľkých m2 v súkromnej záhrade , ktorú som mal k užívaniu iba 1 rok. Podarilo sa mi vypestovať niekoľko trsov špaldy a raže trsnatej. V najväčšom trse špaldy som napočítal 90 stebiel. Nemôžem tvrdiť, že to bolo z 1 zrna, pretože som sial nelúpanú špaldu a v klásku mohli byť 2 zrná a obe vyklíčiť.

Dnes mám k dispozícii malú záhradu pri dome. Pôda je v zlom stave, pretože posledné desaťročia bola oraná a v posledných rokoch už nebola hnojená. Na väčšine plochy mi nevzišla ďatelina ani po piatom výseve. Takže som v štádiu oživovania pôdy. Napriek tomu sa mi tento rok podarilo z 3 zŕn raže trsnatej vypestovať 3 trsy a v najväčšom som napočítal 110 stebiel. V tomto prípade to bolo z 1 zrna bez akýchkoľvek pochybností.

Doteraz žiadne pestovanie neprebiehalo tak dlho a na takej výmere, aby sa mohli vedecky hodnoverne preukázať hektárové výnosy. Ale na druhej strane praktické výsledky nie sú v rozpore s údajmi Marca Bonfilsa, naopak prax vyvrátila námietky niektorých “tiežodborníkov” napr. že z 1 zrna nemôže vyrásť viac ako 10-15 klasov alebo dokonca že ozimina nemôže v júni ani vyklíčiť a vyrásť. I pri tých z hľadiska výnosov obilia najneúspešnejších pokusoch som získal neocenitelné skúsenosti (a to nielen pre pestovanie obilia), ktoré by som pri “úspešnom” pokuse nikdy nezískal. Nie všetci začínajúci pestovatelia však musia mať také “šťastie“ ako ja. (V Brne na Rozmarínku pod vedením Česťa pestujú na niekoľkých m2 obilie touto metódou už piaty rok.) Na základe svojich skúseností si dovoľujem predložiť nasledovné doporučenia.

Nedoporučujem skúšať to na cudzom pozemku, iba tam kde mám (ako hovorí Janko Šlinský) “nedeliteľnú veliteľskú právomoc“.

Nerobiť dopredu reklamu, ak niekto má záujem o informácie dať mu ich, ale inak pestovanie príliš vopred nepropagovať. Prvý rok totiž pozemok (aj keď je pôda v lepšom stave ako u mňa) z hľadiska konvenčného poľnohospodára vyzerá ako porastený burinou medzi ktorou je sem tam nejaká ďatelina. Druhý rok sa to už môže zmeniť a prevládnuť ďatelina. Ale je zbytočné sa prvý rok vystavovať posmechu okolia, ktoré vidí len to čo je na povrchu pôdy a nechápe a nemá čím vidieť to čo sa deje pod povrchom pôdy.

Nedoporučujem spolupracovať s ľudmi, ktorí sami nepochopili dostatočne do hĺbky podstatu metódy. Človek, ktorý začína s touto metódou má spravidla dosť práce sám so sebou (s vlastnými pochybnosťami) než aby čelil ešte aj pochybnostiam spolupracovníkov.

Rozdiel medzi konvenčnou metódou a metódou Fukuoka-Bonfils nie je len technologický. Tým chcem povedať, že nejde len o zmeny v povrchových javoch – agrotechnických postupoch, ale ide o zásadný rozdiel v podstate. Konvenčne sa pestuje obilie prakticky v mŕtvom substráte, ktorý treba prevzdušňovať, kypriť, zbavovať iných rastlín a pohnojiť pred zasiatím obilia (a tým sa zároveň neustále umŕtvuje). Výsledkom týchto neprirodzených postupov je to, že obilie rastie nezdravo, rastliny sú choré s riedkymi pletivami a príroda sa ich snaží odstrániť. Obilie je napádané chorobami a škodcami, preto ho treba ochraňovať chemickými prostriedkami – jedmi, ktoré zase bránia prirodzenému oživeniu pôdy.

Pri metóde Fukuoka-Bonfils sa obilie pestuje v živej pôde, v ktorej bez obmedzenia prebieha neustály kolobeh tvorby organickej hmoty a jej spätného rozkladu na pôvodné živiny. Humus zabezpečuje prirodzenú úrodnost pôdy. Rastliny v takejto pôde rastú v symbióze s baktériami, hubami a ďalšími formami života, vyberajú si z pôdy tie živiny, ktoré potrebujú a preto sú zdravé bez chorôb a škodcov.

Drvivá väčšina ľudí spojených s konvenčným poľnohospodárstvom tento rozdiel nepochopí a to nie z nedostatku inteligencie, ale pre neschopnosť spochybniť svoje minulé činy a neochotu priznať si svoj omyl a svoje chyby. Pred hľadaním pravdy dávajú prednosť dokazovaniu správnosti svojich činov a presadzovaniu svojej pravdy.

Ľudia často hovoria: “uverím až to uvidím”, ale je to hlboký omyl – opak je pravdou. Pochopenie sa nedá dosiahnuť zrakom, videním. Okolo seba vidíme len to čo máme už uložené “v hlave”. Pochopenie sa dá dosiahnuť len jednou cestou a to rozmýšľaním – analyzovaním (aj videním) získaných informácii, následnou syntézou a overovaním správnosti syntetizovaných poznatkov v praxi. Iba tak sa dá pochopiť podstata videných javov, bez toho vidíme len povrchové javy bez hlbších súvislostí. Nemôžeme vidieť niečo nové bez toho, aby sme predtým obraz toho nového vytvorili vo svojej mysli a uložili vo svojom vedomí. Teda neplatí “uverím až uvidím”, ale platí pravý opak “uvidím až uverím”. Tým chcem povedať, že obilie metódou Fukuoka-Bonfils musíme najprv vypestovať vo svojej hlave (pochopiť čo je živá pôda, jej prirodzenú úrodnost, súvislosti medzi rastlinami a životom v pôde i životom obecne) a až potom máme šancu to urobiť v praxi.

Rybany 29.10.2007.
Ivan Lobík, DPD